Polia plné diamantov

„Diamant,“ povedal starý kňaz, „je stuhnutá kvapka slnečného svetla.“ To je doslova a vedecky pravda: diamant je skutočná usadenina uhlíka zo Slnka. Starý kňaz povedal Alímu Hafedovi, že keby mal jediný diamant veľkosti svojho palca, mohol by si kúpiť celý kraj, a keby mal bane na diamanty, mohol by vďaka vplyvu svojho veľkého bohatstva posadiť svoje deti na tróny.

Alí Hafed vypočul všetko o diamantoch, o tom, koľko stoja, a ľahol si tej noci do postele ako chudobný muž. Nič nestratil, ale bol chudobný, pretože bol nespokojný, a nespokojný, pretože sa bál, že je chudobný. Povedal: „Chcem diamantovú baňu,“ a prebdel celú noc.

Hneď za rannej zory vyhľadal kňaza. Z vlastnej skúsenosti viem, že kňaz býva veľmi mrzutý, keď ho niekto zavčasu ráno zobudí, a keď Alí Hafed toho starého kňaza vytrasol z jeho snov, povedal mu:

„Povedz mi, kde nájdem diamanty.“

„Diamanty! načo potrebuješ diamanty?“ „Chcem byť nesmierne bohatý.“ „Tak teda choď a nájdi ich. To je všetko, čo musíš urobiť: choď a nájdi ich, a potom ich máš.“ „Ale neviem, kam ísť.“ „Ak nájdeš rieku, ktorá tečie bielym pieskom medzi vysokými vrchmi, v tom bielom piesku nájdeš diamanty vždy.“ „Neverím, že taká rieka existuje.“ „Ale áno, je ich veľa. Stačí ísť a nájsť ich, a potom ich máš.“ Alí Hafed povedal: „Pôjdem.“

Predal teda svoj statok, pozbieral svoje peniaze, nechal rodinu v starostlivosti suseda a vybral sa hľadať diamanty. Svoje hľadanie začal, celkom správne, ako sa mi zdá, pri Mesačných horách. Potom sa vybral do Palestíny, potom blúdil ďalej po Európe, a keď boli všetky jeho peniaze minuté a on bol v handrách, v biede a chudobe, stanul na brehu zálivu pri Barcelone v Španielsku, práve keď sa medzi Héraklovými stĺpmi privalila obrovská prílivová vlna. A ten úbohý, utrápený, trpiaci, umierajúci muž nedokázal odolať strašnému pokušeniu vrhnúť sa do prichádzajúceho príboja; klesol pod jeho penivý hrebeň a už sa v tomto živote nikdy nevynoril.

Keď mi starý sprievodca rozprával tento nesmierne smutný príbeh, zastavil ťavu, na ktorej som sedel, a odišiel napraviť batožinu, ktorá sa zošmykovala z druhej ťavy. Kým bol preč, mal som príležitosť jeho príbeh si premyslieť. Pamätám si, že som si hovoril: „Prečo si ten príbeh šetril pre svojich ‚zvláštnych priateľov‘?“ Zdalo sa, že nemá začiatok, stred ani koniec, že v ňom vlastne nič nie je. Bol to celkom prvý príbeh, aký som v živote počul a aký som kedy čítal, v ktorom bol hrdina zabitý hneď v prvej kapitole. Mal som z toho príbehu len jednu kapitolu a hrdina bol mŕtvy.

Keď sa sprievodca vrátil a znova uchopil uzdu mojej ťavy, pokračoval v príbehu hneď druhou kapitolou, akoby nikdy nebolo žiadne prerušenie. Muž, ktorý kúpil statok Alího Hafeda, jedného dňa zaviedol svoju ťavu do záhrady napiť sa, a keď ťava ponorila nozdry do plytkej vody záhradného potoka, nástupca Alího Hafeda si všimol zvláštny záblesk svetla z bieleho piesku toho potoka. Vytiahol čierny kameň, ktorý mal uprostred oko svetla odrážajúce všetky farby dúhy. Odniesol okruhliak do domu, položil ho na rímsu krbu nad ohniskom a celkom naň zabudol.

O niekoľko dní neskôr prišiel ten istý starý kňaz navštíviť nástupcu Alího Hafeda, a len čo otvoril dvere salóna, zazrel na rímse ten záblesk svetla, pribehol k nemu a vykríkol: „Tu je diamant! Vrátil sa Alí Hafed?“ „Ale nie, Alí Hafed sa nevrátil, a toto nie je diamant. To nie je nič iné ako kameň, ktorý sme našli tu vonku, priamo v našej záhrade.“ „Ale ja ti hovorím,“ povedal kňaz, „že diamant poznám, keď ho vidím. Viem iste, že toto je diamant.“

Potom spolu vybehli do tej starej záhrady, rozryli prstami biely piesok, a hľa, vynorili sa ďalšie drahokamy, krajšie a cennejšie než ten prvý. „Tak,“ povedal mi sprievodca, „a je to, priatelia, historicky pravda, bola objavená diamantová baňa v Golkonde, najnádhernejšia diamantová baňa v celých dejinách ľudstva, ktorá predčila aj samotný Kimberley. Z tej bane pochádzajú Koh-i-noor a Orlov z korunných klenotov Anglicka a Ruska, najväčšie na svete.“

Keď mi starý arabský sprievodca dopovedal druhú kapitolu svojho príbehu, znova si zložil turecký čepiec a zatočil ním vo vzduchu, aby upútal moju pozornosť k ponaučeniu. Tí arabskí sprievodcovia majú k svojim príbehom ponaučenia, aj keď nie vždy sú poučné. Keď čepcom mával, povedal mi: „Keby bol Alí Hafed zostal doma a kopal vo vlastnej pivnici, alebo pod svojimi pšeničnými poľami, alebo vo svojej záhrade, namiesto biedy, hladu a samovraždy v cudzej krajine by mal ‚polia plné diamantov‘. Na každom akri toho starého statku, ba pri každom zabodnutí rýľa sa neskôr objavovali drahokamy, ktoré odvtedy zdobia koruny panovníkov.“

Keď k svojmu príbehu pripojil ponaučenie, pochopil som, prečo si ho šetril pre „svojich zvláštnych priateľov“. Ale nepovedal som mu, že to chápem. Bol to typický prefíkaný starý Arab: kľučkoval okolo veci ako advokát, aby povedal nepriamo to, čo si netrúfol povedať priamo, totiž že „podľa jeho súkromného názoru by sa istý mladý muž, ktorý práve pláva po rieke Tigris, mal radšej vrátiť domov do Ameriky“. Nepovedal som mu, že to vidím, ale povedal som mu, že mi jeho príbeh pripomína iný, a rozpovedal som mu ho rýchlo, a myslím, že ho poviem aj vám.