Príručka stoika (Enchiridion)

Kapitola druhá.

Pamätaj, že túžba v sebe nesie nádej, že dosiahneš to, po čom túžiš, a odpor nesie nádej, že ťa nepostihne to, čomu sa chceš vyhnúť. Kto svoju túžbu nenaplní, je nešťastný, a kto narazí na to, čomu sa chcel vyhnúť, je úbohý. Ak sa teda budeš vyhýbať len tomu, čo je proti prirodzenosti a zároveň v tvojej moci, nenarazíš na nič, čomu by si sa chcel vyhnúť. Ak sa však budeš snažiť vyhnúť chorobe, smrti alebo chudobe, budeš úbohý. Odober teda odpor všetkému, čo nie je v našej moci, a prenes ho na to, čo je proti prirodzenosti a v našej moci. Túžbu však zatiaľ celkom zruš. Lebo ak budeš túžiť po niečom, čo nie je v našej moci, musíš byť nešťastný; z toho, po čom by bolo v našej moci dobré túžiť, ti zatiaľ nič nie je na dosah. Používaj len úsilie smerovať k veci a ustupovať od nej, a aj to len zľahka, s výhradami a s uvoľnením.

Kapitola tretia.

Pri všetkom, čo teší dušu, čo slúži na úžitok alebo čo milujeme, nezabudni k tomu pripojiť, aká je podstata tej veci, počnúc tou najmenšou. Ak miluješ hlinený hrniec, povedz si, že je to hlinený hrniec, ktorý miluješ. Keď sa rozbije, nebudeš rozrušený. Ak bozkávaš svoje dieťa alebo svoju ženu, povedz si, že bozkávaš človeka. Keď ti žena alebo dieťa zomrie, nebudeš rozrušený.

Kapitola štvrtá.

Keď sa chystáš na nejaké konanie, pripomeň si, o aké konanie ide. Ak chceš ísť do kúpeľa, predstav si, čo sa v kúpeli deje: jedni špliechajú vodou, druhí sa tlačia, iní sa hanobia a niektorí kradnú. A tak sa do veci pustíš bezpečnejšie, ak si povieš: „Teraz sa chcem okúpať a zároveň si zachovať vôľu v súlade s prirodzenosťou.“ A tak konaj pri každom čine. Keby ti potom niečo v kúpaní zabránilo, maj túto myšlienku po ruke: „Nechcel som len toto, chcel som aj zachovať svoju vôľu v súlade s prirodzenosťou; a to neudržím, ak sa budem hnevať na to, čo sa stalo.“

Kapitola piata.

Ľudí nepokojujú veci, ktoré sa dejú, ale mienky o tých veciach. Napríklad smrť nie je nič strašné, inak by sa tak zdala aj Sokratovi. Strašná je mienka o smrti, že je strašná. Keď nám teda niečo bráni, keď sme rozrušení alebo zarmútení, nikdy neobviňujme iných, ale seba samých, to jest svoje mienky. Obviňovať iných za svoje vlastné nešťastie je vec nepoučeného človeka. Obviňovať seba je vec toho, kto sa začal poúčať. A kto je poučený celkom, ten neobviňuje ani iného, ani seba.